Ad propagácia vedy

Abstract

Ked'ze my sami sme v teréne odkázaní na získavanie informácií od ludí, ktorí sú ochotní zdiel'at' s nami obdas aj najintímnejáie okolnosti svojho zivota, vieme rozlísit' dobre, di nie dobre polozené otázky. Aj takto písané práce si nájdu potenciálneho ditatel'a v radoch áirokej verejnosti a slúzia k propagácii naáej vednej disciplíny (Mohli by sme vymenúvat', ale je to len vel'mi problematické, koho uprednostnit', koho sme zabudli... aj ked' náklad a vypredanost' by mohli byt' meratel'nÿmi ukazovatel'mi údinnosti popularizácie). Napríklad veátby prostredníctvom zvierat autorka spája do toho istého vÿkladového radu za sebou od Svantovítovho koña na Rujane s prespávaním maéky v novom dome a kuvika, éo ohlasuje smrt' (s. 191) - pritom kazdÿ z tÿch úkonov je síce spojenÿ s nejakÿm zvierat'om, ale rozliénÿm spôsobom, v odlisnej funkcii. Z obsahového hl'adiska je tiez nepochopitel'né zaradenie casti ,,Co váetko môze byt' obrad" (rozsah 15 riadkov) az do 2. kapitoly a to za dast' s názvom "Ako sa chlapec zmenil na mládenca", ktorej obsahom je struene prerozprávaná teória obradov prechodu A. van Gennepa, ale o fenoméne mládenectva tu nie je ani slovo (s. 68-69).

Viacerÿm vedeckÿm pracovníkom sa iste stalo, ze odmietli dat' rozhovor novinárovi, majúc pri torn na mysli najmä hrozbu zjednodusenia svojich vypovedí, a tÿm aj vystavenia na pranier svojej vedeckej reputácie. Hovorit' o predmete svojho bádania presne, jasne a pritom strucne, a v neposlednom rade zaujímavo, vôbec nie je jednoduché. Zakazdym nás prekvapia vÿrocné termíny okolo Vianoc a Vel'kej noci, ked' sa rozozvucia na sekretariátoch telefóny a pytajú podía moznosti v rozsahu 1-2 minút zhrnút' problematiku kultúrnych zvlástností, ak by sa dalo, najlepsie tÿch "nasich a len nasich". Kolegyne, kolegovia, poucení kultúrni relativisti, trpíme a krútime sa, ba sa az smazíme v kotli obycajne vel'mi jednoduchÿch otázok. Z nasich odpovedí si potom viac alebo menej zrucnÿ novinár ci novinárka vyberie a stylisticky spracuje tie najzaujímavejsie chut'ovky, casto vytrhnuté z kontextu. No nie je ozaj l'ahsie ohlásit', ze som na dovolenke a novinársku obec - ktorá koná svoju prácu - odkázat' na encyklopedické diela alebo na inú kolegyñu, kolegu?

Samozrejme, máme aj iné skúsenosti, ktoré naopak, nemusia byt' sprevádzané utrpením a nedorozumením. Akze sa stretávame so zurnalistami ako partnermi v diskusii, ktorÿch zaujíma nasa expertíza, nie len popis vseobecne známych a pritom jednoduchému popisu sa vymkÿnajùcich, variabilnÿch javov, je to pre nás cas zmysluplného sírenia vedomostí, ktorÿmi zijeme a ktoré sa prostredníctvom nasej vedeckej práce môzu rozsirovaf, prípadne aj argumentacne zavázit' v áirsom spoloéenskom diskurze. Takto sa vieme prejavit' zvlást', ked' sa téma rozhovoru tÿka bezprostredne nasej specializácie, v ktorej sme "doma", máme vela vlastnÿch aj nastudovanÿch vedomostí. Pri holistickom Charaktere nasej vednej disciplíny sa vsak obsahom rozhovoru môzu stat' casto otázky mimo násho bezprostredného tematického ci metodologického zamerania, co niekedy privodí neistotu alebo nedostatok presvedcivosti v celkovom vyznení odpovedí.

Nepochybne atmosféru rozhovoru odlisuje formât, pre ktorÿ je rozhovor urcenÿ, kol'ko priestoru expert dostane a kto rozhovor vedie. Ci ide o samostatné rozprávanie, prerusené len niekol'kÿmi otvorenÿmi otázkami, ci o vyvàzenÿ dialog alebo v ne- poslednom, ale obycajne najnepríjemnejsom prípade, rozhovor vedenÿ uzavretÿmi, nápovednymi otázkami. Ked'ze my sami sme v teréne odkázaní na získavanie informácií od ludí, ktorí sú ochotní zdiel'at' s nami obdas aj najintímnejáie okolnosti svojho zivota, vieme rozlísit' dobre, di nie dobre polozené otázky. Potom sa môze stat', ze zarazíme nasich spolubesedníkov vykrúcaním sa, di nebodaj mentorovaním, do obycajne neprispieva k spolodnému zdarnému vÿsledku. Na takÿ rozhovor nie je nik hrdÿ.

Vyvstáva otázka, di je dobre nechat' sa dovádzat' do takejto nekomfortnej situácie, alebo radsej prislübit' rozhovor písomnou formou a vypracúvat' odpovede v tichu svojej pracovne. Takto sa eáte pred niekol'kÿmi rokmi pripravovali rozhovory aj v tomto dasopise. Netreba byt' na to vel'kÿ znalec stylistiky, uz aj beznÿ uzívatel' jazyka pocíti slabú dynamiku tohto spósobu komunikácie... Ale do je este prijatel'né vo vedeckom dasopise, urdenom aj na mapovanie dejín a metodologického rozvoja disciplíny, neobstojí v dynamickej kazdodennosti a v zmysle propagácie vedeckÿch poznatkov v dennej tlaci.

Napíáte teda popularizadnÿ dlánok, text sami, bez "ohrozenia" novinárskymi otázkami. Je málo pravdepodobné, ze pri tlaku bibliografickÿch kategórií, ktorÿmi je meranÿ vÿkon vedeckÿch a pedagogickÿch pracovníkov, budú sa tito zdrziavat' textami, ktoré povazujú za vel'mi potrebné, aie scientometria ich posunie na priedku "GII" bibliografickej kategôrie, dobre ze nie rovno do smeti, stekov, ci inÿch pejorativne oznacovanÿch skupin.

Aj preto nasledujúce zamyslenie osciluje medzi otázkami ci vôbec? kto? ako? komu? popularizovat' nase poznatky. Na otâzku, ci vôbec má popularizácia zmysel, existuje viacero názorov. Vedecké prispevky môzu byt' písané tak zrozumitel'ne, ze netreba vytvárat' nové, d'aláie texty na ich "zl'ahdovanie", priblízenie áirokej ditatel'skej verejnosti. Robia to niektorí autori, zvlást' ked' sú obdareni l'ahkÿm perora a zväcsa svoje texty dopíñajú aj bohatou vizualizáciou javov (na do sú potrebné aj nemalé prostriedky pri vydávaní tÿchto textov, odborné rieáenie grafiky, kvalitná tlad atd'.). Zaiste nájdeme viacero príkladov takÿchto typov vydaní rôznych vedeckÿch etnologickÿch publikácií, ktoré zachovávajú vsetky atribúty vedeckosti (ako ich pozaduje smernica pre SAV a vysoké Skoly (http://www.uk.sav.sk/Prirucky/EPC-smernica) - sú to práce, ktoré zverejñujú originálne (pôvodné) vÿsledky vlastnej práce autora alebo autorského kolektívu. Môze ist' o pôvodné alebo syntetizujúce vedecké práce. Formálne sa vyznadujú tÿm, ze sú vydávané renomovanÿmi vydavatel'stvami vo vedeckÿch monografiách, vedeckÿch zborníkoch alebo casopisoch a sú pred vydaním posudzované (recenzované, lektorované...). Aj takto písané práce si nájdu potenciálneho ditatel'a v radoch áirokej verejnosti a slúzia k propagácii naáej vednej disciplíny (Mohli by sme vymenúvat', ale je to len vel'mi problematické, koho uprednostnit', koho sme zabudli... aj ked' náklad a vypredanost' by mohli byt' meratel'nÿmi ukazovatel'mi údinnosti popularizácie).

Vynikajúce vedecké diela aj v nasej vednej oblasti dasto vychádzajú v malom náklade, nestihnú si nájst' svojho citatel'a mimo odbornÿch kruhov, alebo sú zamerané práve na odborné kruhy a na ëirâie fórum sa ani netladia... Popularizadnÿ potenciál vsak majú prehl'adové práce, atlasového ci encyklopedického charakteru v rade od "Rozumu do vrecka" az po Encyklopédiu l'udovej kultúry Slovenska (EEKS), Etnografickÿ atlas Slovenska (EAS) di elektronická encyklopédia www.ludovakultura.sk. Nie náhodou boli práve z radu tÿchto EAS aj EEKS ocenené nàrodnÿmi i medzinârodnÿmi cenami. Pomáhajú sírit' strucne a jasne vedomosti v rámci poucenej verejnosti... dokonca niektorÿm átudentkám a átudentom, zial', nahrádzajú aj udebnice.

Vyssie menované zánre neboli mienené ako oddychové cítanie, len sa aj ako také vydarili. V nasej etnologickej produkcii je vlastne vel'mi málo tÿch útvarov, ktoré vznikali z dóvodov popularizácie. Zarátat' k nim môzeme, aby sme zaéali od tÿch najjednoduchsích - a najéítanejsích éi najsledovanejsích - rozhovory pre noviny, éasopisy, rozhlasové éi televízne relácie. Nedajú sa zachytit' a vyhodnocovat' na jednom mieste, ide o rozne zánre a s nimi spojené vyjadrovacie prostriedky, preto upozorníme najmä na tie, ktoré sú sprostredkované tlaéenou formou.

Okolo Vianoc roku 2014 paralelne vysli v SME a v Pravde, teda v dvoch vÿznamnÿch slovenskÿch denníkoch, rozhovory a élánky podlozené komunikáciou s dr. Katarínou Nádaskou, etnologiëkou a historiékou.1 Je pravda, ze kolegyña K. Nádaská si svoju pozíciu v médiách buduje dôsledne a dlhodobo. Napriek tomu, éi zrejme práve preto, sa nám uz dlhodobo i dávnejáie dostávajú podnety o tom, ze prejavy Kataríny Nádaskej sú nezriedka nevhodné a nekompetentné, a to vo vsetkÿch typoch médií - od printovÿch az po audiovizuálne. Kolegyña skresluje obraz nasej vedy na verejnosti tÿm, ze vo svojich rozhovoroch áíri senzaéné interpretácie skutoénosti, ktoré sú zrejme mediálne silné a neodborne zjednodusujú zlozitú realitu prispósobujúc ju "priemernému" ëitatelbvi bez snahy o hlbsiu analÿzu javov. Nemyslíme si, ze existuje "priemernÿ" éitatel', zhodou okolností: práve ked' sa vrátime k élánkom - rozhovorom v uvedenÿch denníkoch, predpokladáme vzdelanú, pouéenú éitatel'skú verejnost'. Tak, ako sa mozno dozvedat' pomerne presne a zaujímavo o vÿdobytkoch prirodnÿch vied a techniky, mali by sa ëo mozno najviac presnÿch údajov dozvediet' aj z nasej oblasti spoloëenskovedného a historického vÿskumu. Ak nám pañi redaktorka na nase upozornenie odpovedala, ze "bezná verejnost' nerná ani len takéto nepresné povedomie o nasich zvykoch", potom by mohlo byt' naáou spoloénou ambíciou, aby si práve táto verejnost' uvedomila bohatstvo a regionálnu, sociálnu i chronologickú rôznost' éi uz v obyëajoch, éi v inÿch javoch l'udovej kultúry.

Pre nás, ktorí pedagogicky pósobíme, hrá vo vyznení popularizácie vedy eSte jedna vÿznamnà okolnost'. Totiz mediálny obraz etnológie inspiruje aj nasich uchádzaéov a uchádzaéky o stúdium. Bolo by nám milsie, ak by sme sírku etnológie rozvinuli v plnosti vzt'ahov (etnickÿch, migraénÿch, symbolickÿch, urbánnych éi inÿch Stúdií) a nie len v utváraní predstavy, ze vyuéujeme hádam nejaké bosoráctva.

V spominanÿch élánkoch v SME i v Pravde K. Nádaská napríklad parafrázuje vÿsledky vÿskumu aj (mimochodom kontroverzného) literárneho spracovania fenoménu Zitkovské bohyne, ktorÿ vyvolal mnohé polemiky nedávno v Cechách a na Morave. Predstavuje ho ako svoje zistenia, hoci to nie je jej vÿskum. Posledná známa bohyña z moravsko-slovenského pomedzia zomrela skôr, ako sa Katarina Nádaská narodila. Na uvedenú okolnost' sme upozornili pañi redaktorku, ktorá nastolila nasledujúcu otázku: "ze by spisovatel' nemohol napísaf poviedku napríklad o hrozenkovskej bohyni, ktorá je vseobecne známa, len preto, ze niekto o nej robil vyskum?". Podía etickÿch zásad, ktoré sa tÿkajù aj vyuzitia dusevného vlastníctva, a ktoré ctíme v nasom odbore, sme odpovedali - nie, takÿ materiál sa nesmie vyuzit' bez uvedenia zdroja. A iná otázka - éi "nesmie jeden etnológzmieñovat' veci - vo vol'nom zovseobecñujácom rozprávaní, ktoré skúma iny, ak hovorí o svojej profesiiV' - v nasej vedeckej komunite, uznávany a aj posluchácom odboru vstepovanÿ princíp je, ze áno, samozrejme, mozno pouzit', parafrázovat' aj vedomosti a zistenia inÿch kolegov, avsak vzdy s odvolanim sa na zdroj. Kÿm vo vedeckej produkcii to musí byt' zdroj presne bibliograficky popisanÿ, v populárno-vednej spisbe (prípadne aj v mediálne sprostredkovanÿch rozhovoroch) stací aspoñ na zdroj poukázat'. Na to existujú stylisticky najróznejáie formy, ako napr.: "... ako je uvádzané v starsej/novsej/najnovsej etnologickej literatúre, tykajúcej sa...; etnologické/folkloristické vÿskumy z núsho ùzemia dokladajú..." a podobne. Teda: aj ked'kolegyña zrejme neskúmala zitkovské bohyne, samozrejme, otázku magického lieéenia éi éarovania mohla v teréne poznat', zivotnost' tohto javu potvrdzujù vÿskumy zo 70., ale aj z 90. rokov 20. storoéia. Zàznamy i publikácie o nich sú pristupné a vo vedeckej a mozno aj v laickej obci známe. Zarâzajúce je, ze si K. Nádaská nedala nâmahu odvolat' sa na ne - rozhovor by nezat'azila ani nepredízila jednovetová informácia, ktorou by takéto zistenia kolegov pokryla a nevzt'ahovala vsetky správy na seba. Zvlást', ked' sa v tom istom élánku sama zastit'uje vÿskumnou etikou.

Mnohé d'alsie, v tÿchto rozhovoroch uvádzané údaje, sú v podstate pravdivé, avsak netÿkajù sa ani celého Slovenska, niekedy ani nie Slovenska a uz vôbec nie vsetkÿch éias... Samozrejme, ze sa stane, ze sa vykl'uje nedostatoéná znalost' materiálu, lebo ved' nemôzeme vsetci vediet' vsetko... Samozrejme ani novinár nemusi kazdÿ ùdaj overovat', ved' preto sa zhovára s expertom. Zato uz môze vzbudit' podozrenie porovnávanie slovenskÿch, resp. slovanskÿch rituálov s africkÿmi na to, aby sa doálo v zàsade k banálnemu úsudku, ze ,,v principe mágia funguje vsade rovnako".

Zhodou okolností práve v uvedenom éísle Pravdy vítajú Nádaskej populárno-vednú trilógiu. Skutoénost'ou je, ze doteraz nevyála recenzia tÿchto kníh v odbornom etnologickom éasopise. Knihy sa síce zastítili, zial', aj autoritatívnymi menami recenzentov a vydavatel'stvo im venovalo nálezitú pozornost' pouzitím vynikajúcich ilustrácií Martina Kellenbergera, ktoré sú skutoéne vÿrazom vysokej kniznej kultúry. Kvalita ilustrácií vsak nie je zárukou ani ekvivalentom kvality obsahu.

Ide o knizné publikácie Nádaská, K.: Slovenskÿ rok v l'udovÿch zvykoch, obradoch a sviatkoch, Fortuna Libri 2012; Nádaská, K.: Címzila slovenská rodina. Rodinné tradície a slúvnosti v nasej l'udovej kultúre, Fortuna Libri 2014; Nádaská, K.: Cary a vestby. Mágia v l'udovej kultúre Slovenska, Fortuna Libri 2014.

Prezrela som si tretiu z menovanÿch kníh, ktorá stojí z vel'kej éasti na materiáloch studentskÿch vÿskumov, ktoré vznikli na katedrách v Bratislave a v Trnave, kde autorka pedagogicky istÿ éas pôsobila, a tieto zdroje sú korektne v literatúre uvedené. V úvode k Carám a vestbám autorka ohlasuje, ze kniha vznikla s úmyslom podat' základnÿ prehl'ad problematiky... v konkrétnych historickÿch aj priestorovÿch súvislostiach. Prehl'ad zvykne byt' usporiadanÿ podía nejakÿch (obyéajne analytickÿch) kritérií a zmysel má vtedy, ked' sa kritériá dósledne dodrziavajú. Napríklad veátby prostredníctvom zvierat autorka spája do toho istého vÿkladového radu za sebou od Svantovítovho koña na Rujane s prespávaním maéky v novom dome a kuvika, éo ohlasuje smrt' (s. 191) - pritom kazdÿ z tÿch úkonov je síce spojenÿ s nejakÿm zvierat'om, ale rozliénÿm spôsobom, v odlisnej funkcii. Svantovítov kóñ je mÿtickà by tost' a jeho spôsob vestenia je iného typu ako kuvikanie malej sovy, ktorú prilákali svetlà v l'udskom obydlí - dnes si neuvedomujeme, ako sa pol'ahky rozsvieti v dome bez ohl'adu na dennú éi noénú hodinu... na prelome 19. a 20. storoéia, ked' boli poverové predstavy najviac zaznamenávané, sa svietilo s vel'kou pravdepodobnost'ou tam a preto, ze bol v dome niekto t'azko chorÿ, t'azko chorÿ élovek zvykol zakrâtko zomriet'... uvedená predstava mala v rovine vedeckého nazerania na ñu racionálny základ. A macka, ktorá prenocuje namiesto gazdu v novom dome, je pravdaze tiez zviera, ale nie neveátí, len preberie na seba nebezpedenstvo, ktorÿm môzu domáci duchovia di bózikovia ohrozit' stavitela nového domu.

Magické dni sú zaradené do mágie casu, ako aj casti dña a k tomu carovanie zenícha, di veátenie chorôb, resp. smrti na Stedrÿ veder... magické praktiky premieáané s pranostikami (s. 195). Pritom existuje samostatná kapitola Mágia v sluzbách lásky a erotiky... (s. 165-181). Mimochodom tu sa ukázemako konzervatívna citatel'ka, ked' sa domnievam, ze ako je na s. 171 uvedenÿ návod vziat' pri príprave akéhosi magického nápoja ,,z puce chnpky", je ozaj málo vhodné pre detského cítatela.

Pre celú publikáciu je, ako sme na niekol'kÿch príkladoch uviedli, príznacny nedostatodnÿ, chybajúci analytickÿ systém - inÿmi slovami, text je z hladiska etnologickej systematiky aj logiky veci predkladanÿ spôsobom (aby sme vyuzili metaforu) senoslama. Magické praktiky nevysvetl'uje, nepomáha pochopit', lez ich zahmlieva, dim ditatel'a neobohacuje, lez poákodzuje samotnÿ populârno-vednÿ záner ako aj obraz vedy, ktorú reprezentuje.

Pripomienky k publikácii Kataríny Nádaskej: Cím zila slovenská rodina. Rodinné tradície a slávnosti v nasej l'ndovej kultúre spracovala Kornélia Jakubíková, ktorá k publikácii uvádza faktické odborné pripomienky, majúc na památi, ze ide o popularizacné dielo, ktoré nie je zvykom recenzovat' vo vedeckom casopise.

Na rozdiel od vedeckÿch publikácii sú v popularizadnej literatúre prípustné, ba i potrebné urcité zjednoduáenia, menáia miera dôslednosti pri uvádzaní zdrojov a citácií, predsa by mal byt' dodrzanÿ princíp pravdivosti, správnosti, ako aj vysvetlená zvolená koncepcia. Ak autor nechce zat'azovat' takÿmto typom údajov popularizadnÿ Charakter textu, mal by tak urobit' aspoñ v Úvode publikácie, aby citatel'ovi bol jasné, "o com to je". Úvod hodnotenej knihy K. Nádaskej je váak zväcsa vseobecnÿm velebenim vÿznamu l'udovÿch tradicii, rodinnÿch hodnôt a lásky, ako aj "distej krásy obradov" (s. 6). Uvádza, ze kniha je venovaná rodinnému zvykosloviu. Takze moja prvá pripomienka sa tÿka obsahového zamerania - totiz, preco sa v knihe potom nachádzajú casti ako "Pâlenkovÿ krst sezônnych robotnikov", "Z udña tovariá...", "Remeselnicke faáiangy", "Koniec cechovej slávy", "Gaudeamus igitur...", "Zo semestra do semestra...". Z obsahového hl'adiska je tiez nepochopitel'né zaradenie casti ,,Co váetko môze byt' obrad" (rozsah 15 riadkov) az do 2. kapitoly a to za dast' s názvom "Ako sa chlapec zmenil na mládenca", ktorej obsahom je struene prerozprávaná teória obradov prechodu A. van Gennepa, ale o fenoméne mládenectva tu nie je ani slovo (s. 68-69).

Je pochopitel'né, ze pri ohromnej variabilité obydajov nie je mozné v populárnej publikácii dósledne uvádzat' lokálne di regionálne zvláátnosti, ale mal by v tom byt' urcitÿ systém, ktorÿ by mal byt' citatel'ovi vysvetlenÿ. Autorka niekde uvádza geografické úrdeme (napr. západné Slovensko), inde región (Záhorie), inde zas lokalitu v regióne (Iliaáovce na Spiái) a inde len lokalitu (napr. Uzgovskÿ Salgov, resp. okolie Hrachoviát'a). Tentó spósob lokalizácie údajov má závazné dôsledky v tom, ze vytvára zmâtocnÿ obraz o vÿskyte a rozáírenosti obydajov. A tak váeobecne rozáírené obydaje tu vyznievajú ako regionálne di lokálne ápecifiká. Ako príklad z mnohÿch podobnÿch uvediem: "na vÿchodnom Slovensku na záver svadby zeny pomohli s umÿvanim riadu" (s. 199). Znamená to, ze v inÿch regiónoch si nepomáhali? Alebo "na severnom Slovensku truhlu 3-krát udreli o prah" (s. 232), "vo Vinicnom sa hovorilo, ze peniaz mftvemu je "na prévoz" (s. 219), "vUzgovskomSalgovesamladuchapriodchodezdomuschová" (s. 188). Pritom sú to obydaje, ktoré patrili na území Slovenská medzi vel'mi rozáírené.

Pri uvádzaní casovÿch parametrov autorka tiez nepouziva jednotnÿ systém. Niekde je uvedené datovanie, a niekde nie. Niekde sú aj zmienky o vÿvojovÿch zmenách, ba aj o súéasnom stave, inde nie.

Nevedno, akÿ systém autorka zvolila pri uvádzaní prameñov a v spôsobe citovania. V ùvode deklaruje, ze nepouziva poznámkovy aparát a pouzitá literatúra je uvedená v zozname. Pritom v texte sa niekde uvádza zdroj, niekde nie. Niekde je len meno autora, niekde aj jeho dielo, niekde len názov casopisu. Platí to aj pre ukázky textov piesní a vinsov - niekde sú lokalizované, inde nie. Ich rôzne spôsoby prepisu sú uvedené az úplne na konci knihy za Záverom v Ediénej poznâmke.

V zozname literatúry nie je dôsledne dodrzané abecedné poradie a nie sú uvedení autori, na ktorÿch sa v texte odvoláva aj ich cituje (E. Holuby, J. Caplovic). Z dalsich zistenÿch nepresnosti by som uviedla, ze éinnost' pôrodnÿch babic sa nazÿvala babenie, a nie babicstvo (s. 39); v casti o vÿbave nevesty sa neuvádza tradicnÿ názov ,,rúcho"; nie je pravda, ze svadba sa pripravovala celé mesiace dopredu (s. 113) - bÿvali to zvyéajne 3 ohláákové tÿzdne; veátba vydaja podía kukania kukuéky nie je mágia; v casti o pohrebe mladych ludí chÿba údaj o postave ciernej/bielej nevesty krácajúcej pred truhlou; dodrziavanie casu smútku nespocívalo len v odeve, ale aj v zákaze rôznych zábavnych aktivít; "gágoríky" nie sú slepaéie krky (s. 36), ale cestovina do polievky.

Celkovo spôsob prezentácie obycajov a ich variabilnosti pripomína texty R. Bednárika v Slovenskej vlastivede (1943). Dneáná etnología je uz iná, ako pred sedemdesiatimi rokmi a aj popularizacné práce by mali odrázat' súcasny stav vedy, ktorej poznatky prezentujú a popularizujú.

Footnote

1 Zuzana Ulicianska: Miluj ma, lebo t'a urieknem (Kto nenachádza spriaznenú du.su podobrotky, siaha hoci aj po mágii. A neplatí to len o zenách), In: SME, roe. 22, císlo 286, Magazin Víkend z 13. 12. 2014, s. 2-3. Helena Dvofáková: Ako sa skúmajú bosorky v 21. storocí, In: Pravda, roc. XXIV, Císlo 286, Pravda Magazin C. 50 z 11.12. 2014, s. 8-10, elektronická verzia 15. 12.: http://zurnal.pravda.sk/fenomen/clanok/339200-ako-sa-skumaju-bosorky-v-21-storoci/.