"VY JSTE TAKOVÉ KOUZELNÉ DEVCÁTKO": O FORMÁCH NÁSILIA VO VÝSKUME ZAMERANOM NA BEZDOMOVECTVO

Abstract

The study focuses on the process of ethnographic field research among homeless people from the perspective of researcher. It presents methodological approaches vis-á-vis initial ideas about the field research before going out to the field. The study covers the problematic aspects of the course of the research, from entry in the field up to the generation of data in relation to the changing positionality of the researcher. It shows how the relationship between the contact persons and the researcher changes in a given situation on the basis of the different characteristic features of the public and the private space and the forms of power that affect this space. Emphasis is placed on gender issues in the field and on how this fact influences the field research, contacts and the researcher. It describes the various forms and contexts of violence, from symbolic up to sexual ones. The study asks questions about how violence can be minimised during field research, and offers proposals for solutions.

Headnote

The study focuses on the process of ethnographic field research among homeless people from the perspective of researcher. It presents methodological approaches vis-á-vis initial ideas about the field research before going out to the field. The study covers the problematic aspects of the course of the research, from entry in the field up to the generation of data in relation to the changing positionality of the researcher. It shows how the relationship between the contact persons and the researcher changes in a given situation on the basis of the different characteristic features of the public and the private space and the forms of power that affect this space. Emphasis is placed on gender issues in the field and on how this fact influences the field research, contacts and the researcher. It describes the various forms and contexts of violence, from symbolic up to sexual ones. The study asks questions about how violence can be minimised during field research, and offers proposals for solutions.

Key words: violence, gender, homelessness, power

Dnes to bolo zas plné napätia. K Ivete a Janovi1 som prisla uz pred siedmou, je utorok, takze Jano isiel fáraí2, utorñajsia klasika, otvorené koníáky, budújogurty. Chcela som vyuziídobu, co bude Janoprec, aby som mohlas Ivetou hovoriío tom, co sa dialo minuly tyzdeñ. Volala mi, ze nech dnes skoro ránoprídem, od minulého stvrtka sme sa nevideli. V telefóne vravela, ze radsejprespala inde...

Styri dni mimo, to sa uz dlho nestalo. Iveta si ma posadila ako obvykle na prah ich búdy, uvarila kávu a mlcala. Usmiala som sa na ñu a mlcala tiez, aby si nepripadala ako pri vysluchu. Hrncek so slonom, ten je uz tusím môj. Sedíme a kávickujeme, po chvíTke mlcania spustí. "Vies, ja som sa bálaprísí. Nikto nevedel, ze kam som sla. " Hovorí o tom, ako sa bála vrátií späi, lebo tusila, ze sa bude opakovaí to, co sa uz udialo pred mesiacmi. Spomína, ako ju Jano chytil za vlasy a tahal niekolko metrov betónom, smerom k lúke. Pyta sa, ci si to viem predstavit. Neviem. Premyslam, aké to asi je, ked' ti niekto, komu veris a od koho ocakávas oporu, ublizuje? Hovori, ze mozno najvdcsimponizenim bolo opakovane to, ze ostatni sa divali. "Bari, celé kolená som malá odreté, Jula a Fero sa pozerali."Povedal na to niekto nieco?"Nepovedali nic... keby povedali, aj tak nic, Jano by neprestal, alebo by ma bil dnu..."

"Vies, onziarli, ja uz som si nasla tuná aspoñ nieco, chodimpomôd riadit3... on je cely deñ tu, preberá sa zhnitou zeleninou, to neni pre chlapa. " Pytam sa, preco by sa to malo opakovat a ci sa to stalo viackrát predtym. "Ale asi to tak má byt, neviem, no ja nie som jeho manzelka, takze by nemal, my spolu iba sme."

"Ale tak to vies, ked ty budes mat muza, tak sa aj vydás? To uz budes jeho. Ale tak ty si este mladá, také dievcatko. A preco nie si ty vydatá, más vôbec deti?"

Iveta dopija kávu a odchádza smerom k ostatnym, na cigaretu.4

Úvodná terénna poznámka je zlozená z nadvâzujùcich udalostí jedného z rozhovorov. Vznikla bezprostredne v ten isty deñ, v case, ked som mala volnú chvílu, zápisom do notesu. Pri uvazovaní, ktorú cast' z terénnych poznámok vybrat', som mala na vyber z troch geograficky odlisnych terénov.

Svoj vyskum som zacala v máji 2012, na strednom Slovensku, v Zilinskom kraji, v komunite, ktorá spolocne zila na jednom území, jej zlozenie bolo vel'mi rôznorodé, zili v nej jednotlivci, ale aj celé rodiny, spolocne s det'mi, vekovo a rodovo bola tiez róznorodá. Pokracovala som vo vyskume v Prahe, s viacerymi mensími skupinami na periférii mesta, kde vzájomné interakcie tychto skupín boli odlisné v ich kazdodennych praktikách. Následne na to, tiez pre porovnanie s vel'komestom a pre trajektórie, akymi sa zacal môj terén uberat', som zacala skúmat' aj v Kladne. Dokopy som bola v kontakte s viac nez stovkou osôb, muzov, zien, mladistvych i detí, z toho som opakovane a aktívne trávila cast priblizne s osemdesiatimi osobami.

Mnohé z prejavov, kazdodennych praktík a interakcií vnútri jednotlivych komunít a rovnako tak i s dalsími aktérmi mimo konkrétnej komunity sa opakujú. Co je vsak dôlezité, práve prejavy, ktoré súvisia s formami násilia, sú prítomné od zaciatku - toto som vsak zacala az s odstupom casu povazovat' za podstatnú tému, o ktorej treba hovorit', ci písat'. Preco s odstupom a neskôr, vysvetlím v texte nizsie.

V tomto príspevku si kladiem za ciel' odpovedat' na otázku, akymi formami sa prejavuje násilie v rámci vyskumu upriameného na bezdomovectvo v kontexte rodovej perspektívy. Mojím cielom nie je poñat' tému násilia a bezdomovectva vo vsetkych jeho perspektívach, ale ponúknut môj pohlad, vychádzajúci z mnou realizovaného terénneho vyskumu, analyzy dát a mojich reflexií. Snazím sa predstavit niekolko príkladov, ktoré sú ilustráciou empirického materiálu, teda dát, vytvorenych pocas uplynulych styroch rokov vyskumu.

ETNOGRAFIA AKO NÁSTROJ SKÚMANIA BEZDOMOVECTVA

Skúmaniu toho, ako ludia bez domova reflektujú svoju odolnost', co a akym spôsobom na nich vplyva, som sa zacala venovat' v roku 2012. K vyskumu pristupujem prostredníctvom perspektívy sociálnej antropológie, co znamená, ze uplatñujem predo- vsetkym rôzne typy kvalitatívnych metód, ktoré mi umozñujú vytváranie dát, prednostne tak to, co nazyvame etnografiou. Pod pojmom etnografía môzeme chápat' vseobecnú metódu, ktorá sa pouzíva pre uplatñovanie antropologickej praxe (Hammersley, Atkinson, 2007: 3), je to vsak rovnako specifická vyskumná metóda, oznacujúca sa ako zúcastnené pozorovanie.

Práve kvalitatívny vyskum a kontextová specifickost môze ozrejmit urcity typ správania a pouzívania praktík, co platí aj pre vyskum zamerany na bezdomovectvo. Ako uvádza napríklad Emerson s kolegami (1995), zúcastnené pozorovanie je jednou z klúcovych metód kvalitatívneho vyskumu, pocas ktorého vyskumník ci vyskumnícka zostávajú dlhodobo v prirodzenom prostredí skupiny; podstatnym ciel'om je zazitie, spoznanie a podielanie sa na zivote skúmanej sociálnej skupiny (Emerson, Fretz, Shaw, 1995). Zároveñ, slovami Spradleyho (1980), etnograficky vyskum je charakteristickym znakom socio-kultúrnej antropológie (Spradley, 1980: 3).

O dlhodoby kontakt s terénom som sa snazila uz od zaciatku, pri niekol'komesacnom zotrvávaní so skúmanou sociálnou skupinou, co sa darilo najmä v zmienenom slovenskom teréne. Vdaka tomu, ze aktéri a aktérky zili na jednom území, v blízkosti, bolo mozné trávit' s nimi cas kazdodenne. Aj v dalsom pokracovaní, ci uz v prazskom alebo kladnianskom teréne, som sa usilovala o to, aby som sa podielala na kazdodennosti informátorov a informátoriek, i ked slo prevazne o pravidelné navstevovanie, nie stacionárny vyskum. Ked hovorím o tom, ze som presla troma geograficky rôznymi terénmi, je zrejmé, ze "terénov" je v rámci tejto skúsenosti fakticky viac, pretoze nejde iba o geografické vymedzenie. Ako uvádza Gupta a Ferguson (1992, 1997), odlisnosti kultúr sú do istej miery zalozené na neproblematickom rozdelovaní priestoru, to sa môze prejavovat napríklad opomínaním kontaktu ci konfliktu. V rámci prostredia globálneho sveta nie je jasná hranica terénu, nie je zrejmé, kde sa terén koncí "tu" a kde sa zacína "tam". Zazívanie priestoru je vzdy sociálne konstruované.

"Ty takto chodís s náma, ale o me se do té doby nikdo nezajímal, neptal se me jak se mám. " (muz, vek 64 rokov, Kladno)

V rámci príprav na terénny vyskum s ludmi bez domova by som rada zmienila prácu Bourgoisa a Schonberga, ktorí sú iste vel'kym zdrojom inspirácie a poznania v rámci terénneho vyskumu tohto typu, pricom vo svojej práci rovnako vyuzívajú metódu zúcastneného pozorovania (Bourgois, 2003; Bourgois, Schonberg, 2009). Islo napr. o vyskum zamerany na dílerov drog v New Yorku (Bourgois 2003), kde sa Bourgois sústredil na interpretácie rezistencie, popisoval studovanú sociálnu skupinu ako urcitú subkultúru, s alternatívnymi spôsobmi zadostucinenia, ci uspokojenia zo svojho statusového postavenia, vyuzíval metódu zúcastneného pozorovania. Podobne to bolo i v rámci dvanástrocného terénneho vyskumu, sústredeného na narkomanov, zijúcich v uliciach San Francisca, ktory zrealizoval Bourgois spolocne s Schonbergom (Bourgois, Schonberg, 2009). V kontexte môjho vyskumu je pre mña inspiráciou jednak dlhodoby terénny vyskum v nárocnom prostredí, tímová spolupráca Bourgoisa a Schonberga, ktorá nie je beznym standardom sociálnej antropológie, ako aj ich snaha o angazovanost. Ako uvádzajú autori, úsilie o politickú a morálnu angazovanost v prospech studovanej populácie povazujú za dôlezité (Bourgois, Schonberg, 2009: 320).

Co sa tyka pouzitej metodológie, predstava realizácie polostruktúrovanych ci híbkovych rozhovorov sa ukázala viackrát ako neuchopitelná a casto skôr kontraproduktívna. Skutocnost, ze zúcastnené pozorovanie je osoznou metódou pre tento typ vyskumu a vytvárania poznania, potvrdzujú i práce tunajsích kolegov (napr. Hejnal, 2012). Neformálne rozhovory nielen medzi informátormi a informátorkami, ale aj medzi nimi a mnou (Fox, 2009), sú osoznejsím spôsobom, casto aj prirodzenejsím a vyplyvajúcim popri nejakej inej cinnosti.

PARTICIPÁCIA NA KAZDODENNOSTI

"Ja som si myslela, ze ty budes taká fajnová, ze sa ti bude hnusit s nami chodit. " (zena, vek 50 rokov, Praha)

Práve participácia na kazdodennych praktikách mi umoznila pochopit' stratégie správania, nadviazanie vzt'ahov a budovanie vzájomnej dôvery. Vzhladom na rozlicné psychiatrické diagnózy, vrátane závislostí - ci uz na alkohole, alebo na omamnych látkach, casto tvrdych drogách -, bolo podielanie sa na ich cinnostiach klucovou metódou, vhodnou z dlhodobej perspektívy trávenia spolocného casu a vytvárania dát. V prípade drogovo závislych informátorov som svoje aktivity pocas vyskumu opakovane konzultovala i so sociálnymi pracovníkmi, rovnako tak s odborníkmi s psychologickym a psychiatrickym vzdelaním.

Formou ci mierou participácie na aktivitách skúmanej skupiny sa zaoberal Spradley (1980), ktory okrem iného vytvoril urcitú skálu participácie, od pozorovania aktivít a aktérov az po úplné zapojenie vyskumníka alebo vyskumnícky a podielanie sa na danych aktivitách (Spradley, 1980: 58-62). Participácia na kazdodennosti bola pre mña velmi dôlezitou súcastou. V praxi znamenala podielanie sa na zabezpecení jedla, napríklad fáraním alebo získaním ovocia a zeleniny vdaka dohode s prevádzkou miestneho skladu. Ten tovar, ktory uz podía zamestnancov skladu nevyhovoval podmienkam predaja, darúvali práve ludom z mnou skúmanej komunity. S tym bolo spojené preberanie a cistenie jedla, jeho tepelná úprava, zdielanie a tiez konzumácia. Zapájanie sa do zháñania potravín a ich zdielanie sa ukázalo ako jedna z klucovych cinností pre získavanie si dôvery a nadväzovanie hlbsích vztahov s mojimi informátormi ci informátorkami. Situácie spojené so zaobstarávaním potravín boli opakovanymi prejavmi toho, co kto povazoval za cisté a necisté (Douglas, 2001) - viacerí z informátorov a informátoriek odmietali konzumáciu vyfáranych mliecnych vyrobkov a mäsa, bol to jeden z prejavov bariér medzi clenmi a clenkami v rámci jednotlivych komunít. Najmä bravcové mäso a hydina boli castou komunity povazované za nieco necisté, comu sa pri konzumácii vyhybali. Hlavnou prícinou neboli hygienické pravidlá, súvisiace s tym, ze mäso nie je dostatocne tepelne upravené, alebo tym, ze môze byt' vyfárané z kontajnerov. Prícinami boli predstavy o necistote, sprevádzané strachom z dôsledkov konzumácie bravcového mäsa alebo hydiny. To sa prejavovalo tak, ze cast' komunity, riadiaca sa tymto pravidlom, bola pohorsená z ostatnych, ktorí tieto mâsové vyrobky konzumovali, a stítila sa ich pri spolocnom jedle. To je dôlezité kvôli vySsie zmienenému zdielaniu jedla, ako aj kvôli potenciálnemu vytváraniu konfliktov, ktoré práve na základe potravín v komunite vznikali. Bolo to tak napríklad vtedy, ked sa zmiesali s mäsovymi vyrobkami iné potraviny, ktoré mala v pláne konzumovat' druhá cast komunity. Praktiky spojené s vyberom, získavaním a konzumáciou jedla boli sprevádzané s prejavmi hnusu a pohrdaním, teda morálnymi emóciami, ktorymi jedni odsudzujú inych (Haidt, 2003).

Medzi dalsie cinnosti patril zber papiera ci farebnych kovov a ich odnásanie do zberu, co bola jedna z foriem mozného získania financií.

Dalsia aktivita sa tykala dochádzania na úrad ci postu, napríklad z dôvodu vybavovania dokladov alebo dávok v hmotnej núdzi. Podielanie sa na tejto aktivite bolo dôlezité z toho dôvodu, ze pri návstevách úradu nebolo pracovníkom úradu zrejmé, ci robím vyskum, alebo si idem vyzdvihnút' dávky, pricom som sa opakovane stretávala s rovnakym ponizovaním ako informátori a informátorky. Konkrétne hovorím o slovnom ponizovaní zo strany ostatnych osôb cakajúcich na úrade alebo poste, opakovane sa na nich zúcastñovali i úradníci: opakovali sa urázky ako "Ty spina!""... smrdís jak tchor...", "... skurvené nemakacenká...", "Vypadnite odtialto, lebo zavolám políciu" adresované mne i mojim informátorom a informátorkám. Opakovaná bola aj skúsenost s políciou (väcsinou mestskou), ked sa jej príslusníci domáhali, aby sme opustili verejné priestranstvo - väcsinou lavicky na námestí, trávnik pod stromami pri supermarkete alebo posedenie pri fontáne. Ich vyzvy boli casto spojené s rozlicnymi prejavmi posmechu. V prípade mojej intervencie nasledovalo ponizovanie mña s diskusiou medzi policajtmi, ze urcite ponúkam svojim informátorom sexuálne sluzby, preto sú ku mne zmierliví. V prípade tychto intervencií na verejnych priestranstvách dochádzalo k tomu, ze sa ma informátori i informátorky zastávali, lebo ma povazovali uz za svoju, teda za súcast' ich komunity. Tieto prejavy na verejnych priestranstvách boli zároveñ demonstráciou praktík, súborne oznacovanych za prejavy konfliktného správania, ktoré sú marginalizovanej skupine pripisované stereotypne.

Podielala som sa aj na verejnoprospesnych prácach, co bolo dalsou cinnostou, cez ktorú prichádzalo k stieraniu bariér medzi mnou, ako privilegovanou osobou s celkom odlisnym sociálnym statusom a sociálnymi siet'ami, ako mali ludia bez domova, s ktorymi som pocas vyskumu pracovala.

Prespávanie ci nocovanie bolo informátorkami aj informátormi povazované za nevhodné kvôli predstave, ze ich forma prespávania vo verejnych priestranstvách, záhradnych chatkách, stanoch alebo nimi postavenych chatrciach pre mña nie je vhodná a postacujúca. Nerovnost spojená s otázkou prespávania a spolocného nocovania bola zrejme najvyraznejsím prejavom ustanovenej sociálnej rozdielnosti. V prípade ojedinelych návrhov na prespanie od informátorov, slo o dôsledok intímnej priazne, co by mohlo ohrozit moju bezpecnost pocas vyskumu. Okrem potenciálneho nebezpecenstva, ktoré mohlo byt' eliminované v prípade prespatia s viacerymi informátormi ci informátorkami, mohla táto súdrznost' viest k vytváraniu konfliktov medzi jednotlivymi informátormi ci informátorkami, spojenych s rozlicnymi prejavmi závisti a ziarlivosti. Tie sa opakovali v prípadoch spolocného jedla, ale aj vseobecne pri trávení casu.

Skrze vsetky tieto prejavy kazdodennosti som sa snazila ukázat', ze dlhodobá prítomnost v teréne, teda moja rola vyskumnícky, je podstatná nielen v tom, akym spôsobom sú vytvárané vyskumné dáta a ich interpretácie, ale rovnako v tom, ze som aktérkou, ktorá svojou pozíciou môze ovplyvñovat', zámerne ci nebadane, fungovanie skúmanej sociálnej skupiny (Clifford, Marcus, 2011).

BEZDOMOVEC A BEZDOMOVECTVO

"My sme síce bezdomovci, ale nie sme nijakí chudáci!" (zena, vek 32, Slovensko)

Téma bezdomovectva sa na rozdiel od zahranicného priestoru zacína tematizovat v rámci ceského a slovenského prostredia a dostávat' do povedomia aj v rámci odbornych stúdií az v 80. rokoch 20. storocia. Bezdomovectvo v nasich koncinách mozno vnímat' ako dôsledok neregulovanej liberálnej ekonomiky a nedostatocného riesenia sociálnej a bytovej politiky. Zaoberanie sa nielen pojmom, ale najmä tym, co fenomén bezdomovectva znamená v spolocnosti, sa odvíja od socioekonomickych a politickych, teda strukturálnych zmien.

Bezdomovectvo je témou, ktorej sa v súcasnosti venuje pozornost' v rámci verejnej odbornej diskusie, v politike, v beznej komunikácii; debata sa teda vedie na viacerych úrovniach.

V Ceskej ci Slovenskej republike sa bezdomovectvo skúma z rozlicnych perspektív, pristupuje sa k nemu napríklad ako k forme extrémneho sociálneho vylúcenia (napr. Hradecky, Hradecká, 1996), ale aj z pohladu sociológie domova, ci ako vzt'ah medzi domovom a bezdomovectvom (napr. Keller, 2013). V poslednej dekáde dochádza coraz viac k uplatñovaniu sociálno-antropologického prístupu - téma bezdomovectva sa totiz zacala interpretovat aj prostredníctvom teoretickych konceptov a metodológie, ktorú uplatñujeme v sociálnej antropológii (napr. Beñová, 2008; Hejnal, 2012, 2013; Holpuch, 2011; Tousek, 2009; Vasát, 2012).

Vymedzenie pojmu bezdomovectvo a bezdomovec je v rámci literatúry rozlicné. Základnú predstavu definície bezdomovca ponúka Rossi (1989), ktory rozlisuje medzi doslova osobami bez domova - tymi, ktorí nemajú prístup k beznym, teda konvencnym typom obydlí, a tymi osobami, ktoré sú vystavené nebezpecnym, alebo okrajovym spôsobom prespávania a byvania (Rossi, Wright, Fisher, Willis, 1987: 1336). Rozsiahlu typológiu bezdomovectva obsazne definuje ETHOS - Európska typológia bezdomovectva a vylúcenia z byvania (FEANTSA), pricom rozlisuje osoby:

1. bez prístresia (rooflessness - bez moznosti pobytu pod prístreskom 24 hodín denne, napríklad na ulici)

2. bez byvania (houselessness - osoby zijúce v rozlicnych zariadeniach, ako sú napríklad verejné ubytovne)

3. zijúce v neistych podmienkach (osoby, ktorym hrozí vyst'ahovanie, obete domáceho násilia, domácnosti v bytoch bez právneho nároku)

4. zijúce v neprimeranych podmienkach (prívela ludí v byte, nevhodny technicky stav budovy, v provizórnych stavbách, s neumoznenym prístupom k pitnej vode ci elektrine).

Toto definovanie ukazuje rôznorodost' a sirokú skálu kategórií bezdomovectva, upozorñuje na komplexnost problematiky bezdomovectva, ktorá sa tyka osôb zijúcich priamo na ulici, a rovnako tych, ktorí sú bezdomovectvom ohrození. Kategorizácia tohto typu je ale prospesná i z hladiska odlisnosti praktík a stratégií správania.

V rámci mojej práce variujem pojmy clovek bez domova ci ludia bez domova s pojmami bezdomovec a bezdomovectvo. Zároveñ je pre mña dólezitá emická perspektíva, teda sebaponímanie mojich informátorov a informátoriek: akym spôsobom o sebe uvazovali oni, alebo ako sa voci tymto pojmom vymedzovali. Táto zastresujúca definícia v sebe zahrña mnozstvo konkrétností, praktík a zivotnych trajektórií: od zjavného bezdomovectva, cez skryté az potenciálne bezdomovectvo. Zjavnym bezdomovectvom rozumiem predovsetkym prespávanie na ulici, zdrziavanie sa na verejnych priestranstvách, no tiez fungujúce pod zástitou sociálnych sluzieb ci charitatívnych organizácií v noclahárñach. Charakter prespávania v záhradnych chatkách, stanoch, chatrciach povazujem tiez za prejav zjavného bezdomovectva, co koresponduje najmä so sebaponímaním informátorov ci informátoriek. V rámci svojej práce som pracovala aj s osobami, ktoré sú postihnuté skrytym bezdomovectvom. Toto bezdomovectvo nie je zrejmé a nemusí byt' ocividné podla vonkajsích znakov, stereotypne prisudzovanych ludom bez domova, ako sú najmä spinavé oblecenie, zanedbany vyzor, smrad, opitost'. Skryté bezdomovectvo sa tyka prevazne zien; informátorky vyuzívali spociatku moznost' prespávania po príbuznych, kamarátoch, ci známych. S postupom casu, ked dané osoby pocit'ovali väcsmi svoju stigmatizáciu, uchylovali sa k prespávaniu v nebytovych priestoroch, predovsetkym nezastresenych nejakou sociálnou, právnou ci úradnou pomocou, napríklad v odstavenych zeleznicnych vagónoch, garázach, ale aj v byvalych záhradkárskych kolóniách. Neobracanie sa na sociálne sluzby a odvrátenie sa od príbuznych ci známych bolo casto spôsobené silnym pocitom viny a hanby informátoriek. Uvedomovanie si stigmatizácie osôb, ktoré napríklad stratili prácu a ziadnu nemôzu nájst', je spojené s myslienkami a pocitmi, ze si za situáciu môzu sami. Táto stigma, akási morálna vina, ktorú spolocnost' na bezdomovcov i dalsie marginálne skupiny (napríklad Rómov alebo migrantov) prenása, vedie ludí, ktorí sa ocitli v situácii bezdomovectva k tomu, ze ho zdóvodnením "dobrovolného bezdomovstva" odmietajú, ako vysvetluje i Goffmann (2003). To neznamená, ze by sa clovek dostal do situácie bezdomovectva dobrovolne. V dôsledku strukturálnych nerovností sa osoba nedobrovolne ocitne na ulici, tieto strukturálne dôsledky si neuvedomuje, no napríklad stigmatizáciu nezamestnanych si uvedomuje. Na základe toho uplatñuje stratégiu odmietnutia stigmy tzv. "dobrovolnym bezdomovectvom". V prípade zien to boli i situácie spojené s prezívanym domácim násilím i sexuálnym násilím a s následnou domnienkou, ze si za situáciu môzu sami. Tretia kategória - potenciálne bezdomovectvo - znamená ohrozenie bezdomovectvom, ktoré v kontexte môjho vyskumu vnímam naj mä v prípade osôb zijúcich na ubytovniach, ludí prepustenych z väzenia, ale aj seniorov a mladych ludí z detskych domovov.

MEDZI VEREJNYM A PRIVÁTNYM PRIESTOROM

"... tady je to jestë nase, ale uz víme ze dál nechodit, zkrátka za traf uz aechad' ani ty. My si dáme, vzdyf to vidís, ale tam to jede vsechno... " (muz, vek 55 rokov)

Zjavné bezdomovectvo je spájané s vyskytovaním sa vo verejnych priestranstvách, napríklad na uliciach, v parkoch, na lavickách alebo v blízkosti autobusovych ci zeleznicnych staníc. Táto zjavnost', ci viditelnost' a zároveñ akási nevhodnost' alebo neslusnost nám udiera na nase zmyslové orgány, a to najmä v urbánnom prostredí. Bazálnou, no klúcovou vlastnostou priestoru je oddelovanie, co znamená, ze priestor pracuje ako nástroj vymedzenia (Harvey, 2006: 339), preto je predmetom vytvárania a rozvíjania sociálnych vzt'ahov, ale rovnako i konfliktov.

Vyssie uvedená citácia v kontexte diskusie o priestore hovorí o praktikách spojenych s vytváraním teritória. Priestor nad byvalou záhradkárskou kolóniou bol v tomto prípade privatizovany jednou z viacerych skupiniek bezdomovcov, vyuzívajúcich dany priestor. V okolí byvalej záhradkárskej kolónie clenovia skupiny chodili pravidelne fárat', zbierat prevazne papier, obcas i kovy. Dôlezité je, ze tento priestor bol opakovane vyuzívany konkrétnou skupinou, ktorá súcasne tento priestor povazovala za vlastny. Ide o vymedzenie, ked je zrejmé, ze priestor sa delí nielen fyzicky, ale proces delenia je spojeny s vymedzovaním sa sociálnych skupín. V tomto prípade islo o vymedzenie skupiny ludí bez domova, ktorá síce konzumuje alkoholické nápoje, ale nepraktikuje aplikovanie tvrdych drog. Podstatnú rolu vo vymedzení priestoru mala miestna autorita - informátor, ktory do byvalej záhradkárskej kolónie prisiel medzi prvÿmi, vydrzal na tom mieste zit' doposial, a to i vdaka sociálnym siet'am a reciprocnÿm vzt'ahom s osobami z väcsinovej spolocnosti. V tomto prípade informátor udrziaval vzt'ah najmä s majitelkou blízkej záhrady, ktorú strázil v dobe jej neprítomnosti a staral sa o jej zviera, rovnako tak udrziaval vzt'ah postavenÿ na vzájomnej vÿmene informácií o dianí v lokalite s príslusníkmi mestskej polície.

Verejnÿ priestor je o neustálom vyjednávaní pozícií, vstupujú doñ politické procesy, majetkové pomery, vymedzenia na základe sociálneho statusu, hierarchií a autorít. Neznamená to, ze v privátnom, v prípade ludí bez domova skôr privatizovanom priestore, by to bolo bezproblémové, alebo ze by tam nedochádzalo k vyjednávaniu sociálnych pozícií. Privatizovanÿ priestor, povazovanÿ casto za formu domova, má zároveñ aj iné charakteristiky. Tie sú spájané, ako uvádza napríklad Keller (2013) v úvode do sociológie domova, s niekolkÿmi zàkladnÿmi charakteristikami domova.

Domov je tak symbolom bezpecia, zdrojom stimulácie a prostredím vhodnÿm pre pomoc pri riesení problému s vlastnou identitou (Keller, 2013: 15). Domov tak nesie vÿznamy nasej kazdodennosti. Pokial hovorím o domove ako o mieste bezpecia, myslím tÿm miesto, kde má dotycnÿ ci dotycná pocit istoty sám pred sebou aj pred tÿmi, s ktorÿmi ho zdiela. Pocit bezpecia, ktorÿ v sebe domov nesie, je v protiklade k pocitu ohrozenia, akÿ clovek prezíva tam, kde sa cíti byt' cudzí. Domov je súcast'ou identity cloveka, kedze sa s miestom a ludmi, s ním spojenÿmi, identifikujeme. Kto má domov, nezazíva pocit vykorenenia, akéhosi "bezcasia", ani anonymity. Domov predstavuje miesto, kde sa lahsie clovek vyrovnáva s najróznejsími problémami a podnetmi, ktoré zazíva v ñom aj mimo neho.

Spájanie slov bezdomovec a domov sa môze javit' ako paradoxné, pôsobiace ako oxymoron, pricom z vyssie uvedenej definície je zrejmé, ze domovom nemusíme rozumiet iba domov v zmysle fyzického miesta. Vÿznam domova bezdomovcom môzu a casto suplujú tí, s ktorÿmi majú sociálne a emocné väzby, ci uz ludia alebo napríklad aj "domáce" zvieratá. V zaciatkoch vÿskumu som sa stretávala s viacerÿmi diskusiami, ktorÿch spolocnÿm menovatelom bol paradox, preco teda skúmam bezdomovcov, ktorí majú domov. Vzt'ahy medzi tÿm, co je domovom a kto je bezdomovcom, nefungujú mechanicky a nie sú schematické. Skúmam tÿch, ktorí nemajú dlhodobé, stabilné a vyhovujúce bÿvanie. Formy suplovania pocitu domova - bezpecia, zdielania, identity sú rozlicné: napríklad zdruzovaním sa, ulahcenÿm alkoholom alebo inÿmi omamnÿmi látkami5. Ako vysvetlujem vyssie, práve vymedzenie, ktoré v sebe nesie priestor a delí tak nielen jeho materiálnu, ale rovnako i sociálnu funkciu, môze byt' zdrojom napätia, konfliktov aj násilia.

NÁSILIE V PERSPEKTÍVACH SOCIÁLNEJ ANTROPOLÓGIE

V antropológii sú konflikt i násilie chápané ako reakcia na kultúrne specifické normy, hodnoty, ideológie alebo pohlady na fungovanie sveta. Násilie ako téma, ktorou by sa cielene zaoberali sociokultúrni antropológovia a antropologicky, sa dostáva do popredia az v priebehu poslednÿch troch desatrocí. To neznamená, ze by násilie doposial nebolo dôlezitou témou - tento posun bol skôr spôsobenÿ dalsími okolnostami, spojenymi s vyvojom paradigiem v disciplíne samotnej a tiez dôsledkami, ktoré vyplyvajú z uplatñovania etnografickych metód. To teda znamená, ze skúmanie násilia v rámci sociálnej ci kultúrnej antropológie bolo vel'mi ovplyvnené vyvojom disciplíny samotnej - zaciatkom 20. rokov sa k skúmaniu násilia pristupovalo pod vplyvom psychológie a funkcionalizmu - v domnienke, ze násilie je prirodzenym sklonom cloveka alebo produktom spolocenskych podmienok. To viedlo k skúmaniu "násilnych" spolocností a utiekaniu sa k biologickym vysvetleniam takejto kategorizácie. Simmel (1950, pôvodne publikované 1908) predstavoval vzt'ahy medzi jednotlivcami a spolocnost'ou s tym, ze sa sústredil a zaoberal formami sociálnych interakcií s dôrazom na evolucné hl'adisko, teda transformáciu od "primitívnych" do mestskych a modernych spolocností. Naproti tomu, v rámci vyvoja disciplíny sa napríklad Chagnon (1968) zameral na domorodé amazonské komunity zijúce na hranici medzi Venezuelou a Brazíliou, ktoré kládli dôraz na to, co je vnímané ako kultúrna záluba v násilí a vojne. Pozornost' vyskumu sa v tomto prípade sústredila na reprezentáciu, ze násilie je institucionalizovanou a podstatnou súcastou skúmanej spolocností (Chagnon, 1968). Niektoré práce sa uberali aj celkom opacnym smerom, ktory mozno vnímat' ako druhy extrém - zvelicovanie a zdórazñovanie mierumilovnosti studovanej spolocnosti (Briggs, 1970).

V poslednych desatrociach sa pri vyskume násilia inklinuje skôr k nazeraniu nañ cez kontext regiónu ci státu, so sústredením sa na globálny a politicky systém. Ako prehl'adne rekapitulujú Schmidt a Schroeder (2001), v súcasnej dobe sú to tri hlavné prístupy, ktorymi je mozné pristupovat' k skúmaniu násilia: 1) Zameranie sa na etickú perspektívu, politické príciny konfliktov; 2) Zameranie sa na kognitívny prístup, emické perspektívy prícin a spôsobov, ako sa vytvára vojna v danej skúmanej spolocnosti; 3) Zameranie sa na skúsenosti, ktoré nezdórazñujú násilie ako konflikt prebiehajúci vyslovene vnútri skupiny, ale skôr ako urcity kontext, ktory súvisí s vymedzovaním vlastnej subjektivity (Schmidt, Schroeder, 2001: 1). Takto vymedzené prístupy sú skôr akymsi ideálnym typom, co neznací, ze kazdy vyskum zamerany na prejavy násilia by mal obsahovat' alebo obsahuje kazdú z tychto zloziek. Uvádzam to skôr pre upozornenie na rôznorodost prístupov, akymi je mozné tému uchopit.

V rámci spomínanych poslednych troch dekád sa vyskumníci a vyskumnícky zameriavajú na skúmanie násilia coraz viac s dôrazom na strukturálne podmienky spolocnosti, nielen na zjavné násilie, napríklad fyzicky útok ci vojnu, ale rovnako aj na kontext - formy a prejavy násilia, ktoré vstupujú do nasej kazdodennosti (napr. Das, 2007; Scheper-Hughes, 1992).

Z môjho pohl'adu je tiez dôlezité, ze uskutocnenie etnografického vyskumu v prostredí, kde je násilie kazdodennou súcastou zivota skúmaného prostredia, je vel'mi nárocné. S tym znacne súvisí rozhodovanie, ako uchopit nastavenie kvalitatívneho vyskumu, aké metódy a techniky vyskumu zvolit', ako pocas vyskumu postupovat' a ako vytvorené dáta interpretovat'. Podstatné je aj to, ze ja ako vyskumnícka nie som iba prizerajúcou sa pozorovatel'kou, ale som súcastou situácií, ktoré sa pocas vyskumu dejú. Z toho vyplyva, ze uz od vstupu do terénu az po vytváranie dát a ich interpretácie, som dôlezitou súcastou celého procesu a ovplyvñujem tak proces, ako i vysledok. V terénnom vyskume, kde sa vyskumnícka ci vyskumník musí vyrovnávat s násilím, je o to podstatnejsou otázkou reflexivita, etika i otázka bezpecnosti.

PREJAVY A VYZNAMY NÁSILIA V KONTEXTE VYSKUMU

V terénnej poznámke, ktorú som vybrala pre uvedenie stúdie, sa dotÿkam prejavov vymedzovania vyplÿvajùceho zo sociálnych kategórií a ocakávaní na základe toho, ze clovek je kategorizovanÿ ako zena a muz. Túto cast' z terénnych poznámok som zvolila preto, ze je vÿsekom uz zo zaciatku vÿskumu - ide o ilustrácia jednej z prvÿch situácií, ked som si uvedomila, ze formy násilia - verbálneho, fyzického, sexuálneho a symbolického - sú problematickou, no dôlezitou témou.

Tiez som si uvedomila, ze tieto formy násilia sa na prvÿ pohlad nelísia od prejavov, ktoré by som eventuálne mohla sledovat' a zazívat' v inom, napríklad aj vo vlastnom rodinnom prostredí. Zároveñ sú to prejavy, ktoré boli vo väcsine prípadov prícinou bezdomovectva mojich informátoriek. Skúsenosti, ktoré zeny bez domova zazili vo svojom rodinnom prostredí, ale zazívali ich aj po tom, co sa dostali i dôsledkom domáceho násilia na ulicu, boli tÿmi, co signifikantne súviseli s prejavmi násilia a gendrom, teda aj s pripisovaním rolí a ocakávaniami súvisiacimi s tÿm, ze je niekto klasifikovanÿ ako zena ci muz.

Pocas vÿskumu som nepracovala s domácnost'ami s konvencnÿm bÿvaním, kde by som sledovala dlhodobo prejavy domáceho násilia a proces, ako sa obete domáceho násilia dostali do situácie bezdomovectva. Pracovala som vsak so zenami i muzmi so skúsenostou domáceho násilia, co sa prejavovalo v ich reflexiách pocas nasej spolupráce, aj explicitne pri rozhovoroch i v prosbách o pomoc pri hl'adaní psychoterapeutickej sluzby.

V rámci akademického diskurzu sa v súvislosti s pojmom domáce násilie stretávame s tÿm, ze zdórazñuje rodovú stránku. Ci uz je to termín domáce násilie, tÿranie manzelky alebo zneuzívanie zien (Straus, Gelles, Steinmetz, 1980), sú to definície upozorñujúce na násilie páchané na zenách. Pri komplexnosti, ktorá súvisí i s prícinami bezdomovectva zien, ale tak isto aj muzov, hrá dólezitú úlohu skúsenost' s formami násilia. Pokial' hovorím o domácom násilí, netÿka sa iba zien, ale rovnako aj muzov. I v prípadoch, ked je zena obet'ou a muz násilníkom, sa partnerské násilie tÿka ich oboch. Domáce násilia vsak nie je jednostranné a nefunguje iba v rámci heterosexuálnych partnerstiev.

Domáce násilie vsak nie je definíciou, ktorá by bola synonymom pre partnerské násilie. Móze íst' rovnako o prejavy násilia medzi súrodencami a rodicmi (Mooney, 2000). Opakovanou prícinou, ktorá súvisela s bezdomovectvom informátoriek, bolo domáce násilie zazívané od rodicov, prejavované slovnÿm tÿranta, fyzickÿmi trestami aj sexuálnym obtazovaním.

Vrátim sa k castiam úvodnej terénnej poznámky. Ako ukazujem uz v nej, ocakávania spojené s genderom poukazujú na ocakávania spájané so zenami aj muzmi. V rámci citácie: "...on je cely den tu, preberá sa zhnilou zeleninou, to neni pre chlapa. " Iveta zdórazñuje rodové role vo vzt'ahu k práci.

Kÿm ona si nasla platené zamestnanie vdaka sociálnym siet'am mimo komunitu ludí bez domova, jej partner sa staral o zabezpecovanie potravín vozením zeleniny a ovocia z blízkeho skladu. Jej predstavy o tom, ako jej partner vníma svoju pozíciu, boli viazané na ocakávanú nespokojnost z jeho strany a nestotozñovanie sa s touto rolou, ktorá v jej uvazovaní mohla viest' k vybíjaniu si zlosti.

Ocakávania, ktoré sa spájajú s jej partnerom, ale rovnako tak s ñou samotnou, sa ukazujú v casti citácie: "Ale asi to tak má byi, neviem, no ja nie som jeho manzelka, takle by nemal, my spolu iba sme. " Iveta v nej tematizuje predstavy, hodnoty a nor- my, ktoré súvisia s manzelstvom. Je to cast' z nasej diskusie o tom, aké nároky má muz na zenu v rámci ich partnerského spoluzitia a ako sa tieto nároky menia vdaka manzelskému zväzku. Iveta mi vtedy dôrazne prirovnávala manzelstvo k prechodu, ked sa stáva zena majetkom manzela. Táto predstava sa ciastocne dostáva do dalsej casti citácie: "Ale tak to vies, ked' ty budes mat muza, tak sa aj vydás? To uz budes jeho. Ale tak ty si este mladá, také dievcatko. A preco nie si ty vydatá, más vôbec deti?" Táto citácia je zároveñ vhodná pre ilustrovanie opakovanych ocakávaní súvisiacich so mnou, ked som pre nich bola predovsetkym zenou, ktorá by mala byt vydatá a starat' sa o deti - pozícia vyskumnícky bola pre nich (zeny aj muzov) casto neuchopitel'ná.

V rámci perspektívy zamerania sa na bezdomovectvo zien je verbálne a fyzické násilie casto prepájané so sexuálnym násilím. Toto sa opakovalo v rámci rozhovorov s väcsinou zien, s ktorymi som pocas vyskumu doposial' spolupracovala. Nielen moja vyskumná skúsenost' nasvedcuje o tom, ze sexuálne násilie je vyznamnym faktorom bezdomovectva zien. Ako uvádza i Williams (1998), prepojenie medzi domácim a casto s tym spojenym sexuálnym násilím a bezdomovectvom je vyraznym dôvodom bezdomovectva zien a je to najvyraznejsí z faktorov, ktorym sa lísi bezdomovectvo muzov a zien, i ked príciny bezdomovectva sú vzdy kombináciou viacerych faktorov (Williams, 1998).

Sexuálne násilie je prejavom, ktory ukazuje dichotómiu maskulinity a feminity, ukazuje rozdiely, ktoré sú spájané s predstavami o schopnostiach zien a muzov. Tieto prejavy môzu vyústit' az do diskurzu "boja pohlaví" (Bourdieu, 2000), to sa môze prejavovat' rôzne: od verbálnych narázok rôzneho typu, tych, ktorych predmetom je prejav humoru, az po tie, ktorú sú zámernym útokom na charakteristiku muza alebo zeny. Zároveñ sú to prejavy, ktoré sa môzu posúvat' od verbálnych násilnych prejavov az po sexuálne.

V rámci vyskumu som sa pri trávení casu so zenami casto dostávala do situácií, ked bez toho, ze by som tému skúseností s násilím sama tematizovala, informátorky ju samé otvorili. Bolo to najmä pri spolocnych cinnostiach a postupom casu aj vtedy, ked nás vzt'ah uz bol dôvernejsi a ony vo mne videli okrem vyskumnícky predovsetkym zenu, ktorá by pre ich skúsenosti mohla mat' pochopenie.

Väcsina zien, s ktorymi som mala moznost trávit cas pocas vyskumu, sa pocas svojho zivota stretla s domácim násilím; vyvstalo bud z ich partnerského vzt'ahu s muzom, alebo zo vzt'ahu s nejakym muzskym príbuznym, napríklad otcom alebo ujom ci strykom. K tomu, ze sa casto rozhodli ujst' z predoslého domova, casto viedlo násilie, ktoré ich príbuzní praktikovali na potomkoch informátoriek.

"Asi si myslís, ze som úplne blbá, ze s ním som, ale jeho uz aspoñpoznám. " (zena, vek 42 rokov, Praha)

Viaceré z mojich informátoriek boli vystavené sexuálnemu násiliu aj pocas obdobia, ktoré trávili uz na ulici. Opakovane zotrvávanie v partnerstvách, kde zazívali sexuálne násilie, patrilo k stratégiám nájst' aspoñ nejakú formu bezpecia. Tá súvisela s tym, ze slo o násilie poznané. Pre informátorky to bola vzdy lepsia volba ako odchod od partnera a prespávanie na verejnych priestranstvách, kde by boli vystavené väcsiemu mnozstvu moznych páchatelov.

Okrem toho sexuálna aktivita bola opakovane urcitou formou obchodu, teda praktikou, ako sa mohli informátorky dostat k peniazom. Podstatnejsia vsak bola prostitúcia ako nástroj ci stratégia pre zabezpecenie si jedla a zástity, ochrany pocas nocovania. Takyto vztah bol reprezentovany akymsi "partnerom na oko", ktory síce mohol byt' rovnako násilníkom, ale stále bol jeden oproti nebezpecenstvu, ktoré bolo prítomné vo verejnych priestranstvách. Zároveñ s touto praktikou súvisí zvyknutie si na typ správania - pokial' je nejaké správanie povazované za casté, hoci ide o správanie násilné, je tendencia povazovat ho za prijatelné.

"Já s vámi ale nemohu mluvit, musímpockat, co rekne Karel, musitepockat... nemohu jet sama na úrad, co jim reknu, to se prece neslusí, abych se já stézovala..." (zena, vek 50 rokov, Kladno)

Mozno este podstatnejsími prejavmi násilia pri skúmaní fenoménu bezdomovectva sú prejavy, ktoré nie sú viditelné ako dôsledok fyzickych a sexuálnych útokov, ale tie, ktoré fungujú ako manipulácia, ci "znásilnenie" myslenia. Symbolické násilie je tak súcastou kazdodennych interakcií, ktoré nepôsobia na prvy pohlad násilne a nie sú tak ani obetami násilia interpretované.

Ako uvádza Schmidt a Schroeder: "1) Násilie nie je nikdy úplne vystredné, ale vzdy vyjadruje nejaky druh vzt'ahu s inou stranou a násilnymi cinmi necieli na niekoho náhodne. 2) Násilie nie je nikdy úplne nezmyselné. Môze sa daná udalost' zdat' nezmyselnou, ale rozhodne nejde o bezvyznamny vzt'ah obete a pozorovatela. Ako sociálna aktivita nikdy nemôze byt' úplne oddelená od instrumentálnej racionality. 3) Násilie nie je nikdy úplne izolovanym cinom. Súvisí s konkurencnymi vzt'ahmi, historickym procesom, ktory môze byt vyvrcholením na základe mnohych premien, v rámci analyzovania konfliktnej trajektórie." (Schmidt, Schroeder, 2001: 3).

Na prvy pohlad maskované prejavy, ked' sa násilie prejavuje prostredníctvom symbolov, sú dôlezité i v kontexte tu interpretovaného vyskumu. Cohen (1990) argumentuje tym, ze symboly nevznikajú spontánne; hovorí, ze sú v rámci spolocnosti vytvárané v procese, vzdy vo vzt'ahu k rozdelovaniu zdrojov, sú reakciou na restrukturalizáciu spolocnosti. Bourdieu (2000) popisuje symbolické násilie ako osvojovanie si foriem podvedomych schém vnímania, hodnotenia a vymedzovania, teda habitu. Tieto schémy sú na základe pouzívanych sociálnych struktúr vnímané ako pravdivé.

Symbolické násilie sa v kontexte môjho vyskumu prejavovalo v rozlicnych kazdodennych situáciách, s ohladom na genderovú perspektívu najmä vtedy, ak boli informátorky presvedcené o tom, ze nemôzu ucinit nejaké rozhodnutie po svojom vlastnom uvázení, ale sú povinné zdielat názor partnera. Situácie, ked by informátorky demonstrovali svoju autonómiu, boli neprípustnymi i pre ne samotné. Neraz i mojím pósobením dochádzalo k nedorozumeniam kvôli konfrontáciám, ked som k ich partnerom pristupovala ako k rovnocennym, nie nadradenym kvôli tomu, ze sú muzi.

Symbolické násilie v kontexte môjho vyskumu v genderovej perspektíve povazujem za najvyraznejsí prejav nerovnováhy, ci prejav nadvlády.

VLASTNÁ SKÚSENOST A JEJ REFLEXIA

V rámci celého vyskumu a spracúvania dát mi sa mi v mysli opakovali otázky, preco so mnou informátori a informátorky spolupracovali, alebo nespolupracovali, ako uvazovali o nasom vztahu, ci som pre nich bola prostriedkom, akym získat pomoc, ci nasa spolupráca nebola nátlakom, alebo cítenou povinnost'ou, ci som ja sama nebola tou, kto na nich uplatñoval násilie. Vsetky tieto otázky sú podstatné v rámci toho, aké bolo moje správanie pocas vyskumu a pri interpretácii vytvorenych dát.

Uz pred vstupom do terénu mi bolo zrejmé, ze dôlezitou témou je etická stránka vyskumu, teda chránenie svojich informátorov a informátoriek. Primárne som sa vsak otázke bezpecnosti ci nebezpecenstva pocas terénneho vyskumu nevenovala. Tému nebezpecného prostredia vyborne popisuje Matousek (2004), ktory tvrdí, ze "pokiaF vyskumník pracuje s nebezpecenstvom v teréne nevedome, znamená to, ze sa spolieha skôr na okamzitú reakciu, na schopnost' improvizácie, na akysi siesty zmysel" (Matousek 2004: 54).

Dôlezitym faktorom pre to, ze som zacala tematizovat násilie ako súCast' môjho vyskumu, boli aj moje vlastné skúsenosti s prejavmi násilia voci mne, ktoré - ako vyplynulo po siahodlhych diskusiách s mojimi kolegami, co sa viac ci menej venujú vyskumne oblastiam sociálnej marginalizácie, - sú specifické vdaka mojej pozícii zeny, vyskumnícky.

Toto je tiez ciastocné vysvetlenie, preco sa téme venujem az s odstupom casu. Odstup a aspoñ snaha o tematizovanie témy násilia ako kazdodennej skutocnosti prezívanej v terénnom vyskume vyplyval sprvoti z toho, ze bezprostredné skúsenosti z uplynulého dña som rozoberala maximálne v rámci terénneho denníka, prípadne pri telefonátoch s blízkymi ludmi, no bolo to pre mña nesmierne nárocné a spociatku i tabuizované v rámci odbornej diskusie. Na príkoria súvisiace s rozdielnost'ou medzi vyskumníkmi a vyskumníckami upozorñuje kriticky Fatková (2013), ktorá vyborne zhrña tabuizáciu témy sexuality vyskumníka ci vyskumnícky. Napríklad aj Skidmore (2009) tematizuje identitu zeny-vyskumnícky.

V prvych mesiacoch terénneho vyskumu som sa opakovane musela vyrovnávat' s ocakávaniami informátorov, ktorí si vysvetl'ovali môj záujem o ich spôsob zivota a podielanie sa na ich cinnostiach ako sexuálny. Ten bol jednak verbalizovany, ale v niektorych prípadoch som sa musela vyrovnat' so sexuálnym obt'azovaním, ktoré bolo sprevádzané dotykmi. Tieto situácie som sa snazila spociatku obrátit na vtip, co sa vzdy nestretávalo s pochopením. V niektorych prípadoch prejavy sexuálneho obt'azovania viedli k tomu, ze som spoluprácu s tymi informátormi ukoncila.

V rámci vlastnych reflexií by som rada zmienila situáciu vykreslujúcu konflikt s jednou z mojich informátoriek na Slovensku.

"Nopozri na ñu, zase je tu, tá krava. Co tu furt robís?" (zena, vek 50 rokov, Slovensko)

Uvedená citácia je castou monológu, ktorym som bola jeden deñ konfrontovaná jednou z informátoriek, pricom v kontexte udalostí slo o jej neustále podozrievanie, ze môj skutocny zámer pri trávení casu so skúmanou komunitou je spojeny s mojím sexuálnym záujmom o jej partnera a stálym spochybñovaním toho, ze by som naozaj mohla robit' nejaky vyskum. Toto ocakávania vsak bolo spojené s jej predstavami o tom, comu sa zena môze a má venovat, takze slo o uplatñovanie rodového stereotypu.

Po prvych mesiacoch vyskumu som sa domnievala, ze oblast prejavov násilia vo vzt'ahu ku mne je tou oblastou, o ktorej sa predsa nemá hovorit'. Islo o domnienku, ze skrátka moje skúsenosti - nech sú akokol'vek problematické, traumatizujúce, alebo pre mña osobne dôlezité - nie sú tou témou, ktorou by som sa mala zaoberat v rámci odbornej diskusie, skôr v tom vyhrávali v rámci ocakávaní hodnotenia druhych.

"To jo, to más pravdu, ona je takové kouzelné dévcátko, taková holcicka, ona mi pripomíná maminku. Barusko, vy jste takové kouzelné dévcátko. " (muz, vek 55 rokov, Praha)

Viaceré z osobnych skúseností súvisia s prejavmi sexuálneho obt'azovania, ked' moja pozícia medzi informátormi a informátorkami bola vnímaná opakovane tak, ze spíñala ich predstavy o prostitútke i matke - prejavy záujmu, starostlivosti o vonkajsie znaky ako dlhé vlasy ci vizáz obecne.

Po tychto skúsenostiach som v snahe predíst dalsím prejavom obt'azovania ci nebezpecenstva skúsala na viaceré problematické miesta dochádzat' s muzskymi kolegami, ci uz s vyskumníkmi alebo sociálnymi pracovníkmi. Praktikovanie stretávania sa s informátormi a informátorkami vo dvojici sú vlastné práve sociálnej práci, i ked' v ich ponímaní ide o klientov; pre antropológiu vsak takáto stratégia nie je obvyklá.

Návsteva vo dvojici neraz vytvárala bariéru v komunikácii a evidentny pocit kontroly, co st'azovalo vzájomny vzt'ah.

Po vyhodnotení závaznosti hroziaceho nebezpecenstva som spoluprácu s niektorymi informátormi i informátorkami ukoncila a s niektorymi som sa stretávala vyhradne na verejnych priestranstvách, ktoré boli skôr neutrálnym priestorom pre rozhovory.

Guillemin a Gillam (2004) vysvetlujú, ze neexistuje jediná správna prax, ktorou by sa dali vyriesit vsetky eticky dôlezité okamihy, na ktoré pocas práce vo vyskume narázame. Tak ci onak, sebareflexivita má byt' súcastou vyskumnej praxe.

Uvedomujem si, ze nárocnost' diskusií i spolocne prezívanych situácií, ktorych predmetom bola skúsenost s násilím, bola vzájomná, preto som vdacná informátorkám i informátorom za spoluprácu.

Skúsenosti tohto charakteru sú vycerpávajúce, preto som hl'adala spôsoby, ako sa s nárocnymi situáciami vyrovnávat'. Tu opät' vidím prínosny nástroj pouzívany sociálnymi pracovníkmi, a to supervíziu - nie vsak v zmysle spolupráce so skolitelom ci skolitel'kou, ale nástroj podpory sociálnym poradcom, ktorí pracujúcim v pomáhajúcich profesiách napomáha v ich vyrovnávaní sa s nárocnymi situáciami i hranicami medzi pracovníkom a klientom.

ZÁVER

Násilie v jeho verbálnych, fyzickych, sexuálnych i symbolickych prejavoch bolo súcast'ou kazdodennej skúsenosti i stratégií správania skúmanej sociálnej skupiny. Mojou snahou bolo zodpovedat' otázku, akymi spôsobmi sa prejavuje násilie v rámci vyskumu upriameného na bezdomovectvo. To som sa pokúsila analyzovat a priblízit pomocou príkladov vychádzajúcich z uplynulého stvorrocného vyskumu so zameraním sa na genderovú perspektívu.

Predstavila som tiez, ako sa v kazdodennych interakciách menila moja pozicionalita a ako sa dá predchádzat urcitym situáciám, ktoré mozno povazovat za nebezpecné. Nebezpecenstvo vo vyskume, zazívané na sebe samej alebo sprostredkovane - cez príbehy osôb, s ktorymi pracujem, - nie sú senzáciou ci hl'adaním dobrodruzstva. Tieto skúsenosti nie sú ani vysadou vyskumu sústredeného na bezdomovectvo, ci osoby sociálne marginalizované. Za dôlezité nakoniec povazujem dodat', ze zistenia spojené s prejavmi násilia na informátorkách boli po vzájomnej dohode konzultované s pracovníkmi sociálnych sluzieb a prispeli k mojim snahám o angazovanost v podpore ludí bez domova a riesenie problematiky bezdomovectva. Viaceré z informátoriek sa tiez zacali angazovat' v organizáciách spolupracujúcich s ludmi bez domova.

Footnote

1 Vsetky uvedené mená sú vymyslené, skutocné mená informátorov a informátoriek boli anonymizované.

2 Fárat' znamená v emickej perspektíve hl'adaf a vyberaf v kosoch a kontajneroch, prakticky môze íst' o cokol'vek, co môze byf prínosné pre okamzité vyuzitie, ale môze to byf predmetom následného predaja ci vymeny. V tomto prípade islo o potraviny.

3 Upratovat'.

4 (Terénna poznámka, 3. 8. 2012).

5 Zálezí, o ktoré omamné látky ide. V prípade uzívatel'ov marihuany bola moja skúsenost' podobná ako pri pozívaní alkoholu - na rozdiel od aplikovania heroínu ci pervitínu. V tÿchto prípadoch sa informátori ci informátorky utiekali skôr do ústrania. To vsak vyplÿva z charakteristiky úcinkov danÿch drog.

References

LITERATURA

Beñová, N. (2008). Bezdomovci, ludia ako my. Bratislava: o.z. Proti prúdu.

Bourdieu, P. F. (2000). Nadvláda muza. Praha: Karolinum.

Bourgois, P. (2003). In Search of Respect: Selling Crack in El Barrio. Cambridge: Cambridge University Press.

Bourgois, P., Schonberg, J. (2009). Righteous Dopefiend. Los Angeles: University of California Press.

Briggs, J. L. (1970). Never in anger: Portrait of an Eskimo family. Cambridge, MA: Harvard University Press.

Cohen, R. (1990). Culture and conflict in Egyptian-Israeli relations: A dialogue of the deaf. Bloomington, Indiana University Press.

Clifford, J., Marcus, G. E. (2011). Writing culture: the poetics and politics of ethnography. 25th anniversary ed. Berkeley, Calif.: University of California Press.

Das, V. (2007). Life and Words. Berkeley: University of California Press.

Douglas, M. (2001). Purity and Danger: An Analysis of the Concepts of Pollution and Taboo. London; New York: Routledge.

Emerson, R. M., Fretz, R. I., Shaw, L. L. (1995). Writing Ethnographic Fieldnotes. Chicago: University of Chicago Press.

Fatková, G. (2013). O Cem se nemluví: PUspëvek k problematice sexuality terénního vyzkumníka. In: Gender, rovné pfilezitosti, vÿzkum, 14(1), 36-48.

FEANTSA. n.d. ETHOS - European Typology on Homelessness and Housing Exclusion.

Dostupné na http://www.feantsa.org/spip. php? article12 0&lang=en

Fox, N., (2009). Using Interviews in a Research Project. The NIHR RDS for the East Midlands/Yorkshire & the Humber.

Goffman, E. (2003): Stigma. Poznámky ozpûsobech zvládáni narusené identity. Praha: SLON.

Guillemin, M., Gilliam, L. (2004). "Etika, reflexivita a ,eticky dûle^ité okam2iky' ve vyzkumu". In: Biograf (35): 47 odst. Dostupné na adrese http://www.biograf.org/ clanky/clanek.php?clanek=3502.

Gupta, A., Ferguson, G. (1992). "Beyond "Culture": Space, Identity, and the Politics of Diference". In: Cultural Antropology, 7(1), 6-23.

Gupta, A., Ferguson, G. (1997). "Culture, Power, Place: Ethnography at the End of an Era". In: A. Gusta, J. Ferguson (Eds.), Culture, Power, Place: Explorations in Critical Anthropology, Durham: Duke University Press Books (s. 1-29).

Haidt, J. (2003). The moral emotions. In: R. J. Davidson, K. R. Scherer, H. H. Goldsmith (Eds.), Handbook of affective sciences. Oxford: Oxford University Press (s. 852-870).

Hammersley, M., Atkinson, P. (2007). Ethnography - Principles in practice. Routledge.

Harvey, D. (2006). Limits to Capital. London; New York: Verso.

Hejnal, O. (2012). "Antropologûv den mezi ,klienty represe'. ZùCastnëné pozorování bezdomovcû ve stïednë velkém mëstë." In: AntropoWebzin, 8(3), 141-152.

Hejnal, O. (2013). "Hilton jako ,fekální dvûr'. Socioprostorové aspekty bezdomovectví." In: Sociologickÿ casopis/Czech Sociological Review, 49(2), 241-267.

Holpuch, P. (2011). "Bezdomovectví jako pfístup k 2ivotu." In: Biograf, (54): 112 odst., 3-29.

Hradecky, I., Hradecká, V. (1996). Bezdomovstvi - extrémni vylouceni. Praha: Nadëje.

Chagnon, N. (1968). Yanomamo: The fierce people. New York: Holt, Rinehart & Winston.

Keller, J. (2013). Posviceni bezdomovcû. Úvod do sociologie domova. Praha: Sociologické nakladatelství.

MatouSek, P. (2004): Vyzkumník v nebezpeCném prostïedi. In: Biograf, (35): 80 odst. Dostupné na adrese http://www.biograf. org/clanek.php? clanek=v3 5 04.

Mooney, J. (2000). "Revealing the hidden figure of domestic violence." In: J. Hanmer, C. Itzin (Eds.), Home truths about domestic violence: feminist influences on policy and practice a reader. London: Routledge (s. 24-43).

Rossi, P. H., Wright, J. D., Fisher, G. A., Willis, G. (1987). "The Urban Homeless: Estimating Composition and Size", In: Science, 235, 1336-1341.

Rossi, P. H. (1989). Down and Out in America: The Origins of Homelessness. Chicago and London: University of Chicago Press.

Scheper-Hughes, N. (1992). Death Without Weeping: The Violence of Everyday Life in Brazil. Berkeley: University of California Press.

Schmidt, B. E., Schroeder, I. W. (2001). Anthropology of Violence and Conflict. Psychology Press.

Simmel, G. (1950). Sociology of Georg Simmel. Translated, edited, and with an introduction by Kurt H. Wolff. Glencoe, IL: Free Press.

Skidmore, M. (2009). Secrecy and Trust in the Afective Field: Conducting Fieldwork in Burma. In: K. M. Huggins, M.-L. Glebbeek (Eds.), Women fielding danger. Rowman & Littlefield Publishers, INC (s. 301-323).

Spradley, J. P. (1980). Participant Observation. Wadsworth: Cengage Learning.

Straus, M. A., Gelles, R. J., Steinmetz, S. K. (1980). Behind closed doors: violence in the American family. Newbury Park, CA: Sage.

TouSek, L. (2009). "Problematika vytváíení relaCních dat: pñklad analÿzy sociálních sítí bezdomovcû." In: AntropoWebzin, 2-3, 3541.

VaSát, P. (2012). "Studium bezdomovectví v USA. Inspirace pro vÿzkum v CR." In: Ceskÿ lid, 99(2), 129-149.

Williams, J. C. (1998). Domestic Violence and Poverty: The Narratives of Homeless Women. In: Frontiers: A Journal of Women Studies, 19(2), Varieties of Women's Oral History, 143-165.